reklama

Krásna spomienka

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

  Vianoce už prišli ako na zavolanie. Všade zavládla krásna predsviatočná atmosféra, ale najviac to dopadlo asi na nás.  Strašne sme milovali Vianoce a vedeli sme si to vždy pekne spríjemniť a poriadne užiť. Stromček vždy stál na tom správnom mieste, kapor sa už hmýril vo vani a naši rodičia ako každý iní, nakupovali darčeky už vopred. Teda aspoň, vždy to tak bolo...  Lenže tieto Vianoce boli úplne iné, ako sme si ich všetci predstavovali. Dopadlo to na celú rodinu. Mamu týždeň pred Vianocami postihlo nešťastie, spadla so schodov keď nakupovala potraviny.  Tri dni ležala v nemocnici na otras mozgu a odreninu ľavej nohy. No, strašne sme sa o ňu báli. Keď sme pre ňu išli do nemocnice, že si ju odnesieme domov presne na štedrý deň, lekári nám hovorili, že je v kritickom stave,  a že by sme ju tu mali ešte nechať na pozorovanie. My sme s tým jednoznačne nesúhlasili. Sme pobožná rodina a to by pre nás znamenal koniec našej viery, keby sme celá rodina neboli na štedrovečernej večeri spolu a v noci nešli na polnočnú omšu. Lekári to nedokázali pochopiť, ale mamu sme si aj tak odviezli. Boli sme už veľmi ďaleko. Mama bola veľmi bledá a takmer nedýchala, ale stále sme dúfali v zlepšenie stavu v rukách božích. Asi po necelej pol hodinke mama ešte v aute začala strašne silno kričať a vyhadzovať sa zo sedadla. Bol to nepríjemný pocit. Nikdy na to nezabudnem! Ja s mojím mladším bratom sme ju držali z celých síl. Otec, aj keď bol silne pobožne vierovyznaný, videl, že mama už vážne robila čo mohla, tak sme sa na križovatke ešte v aute otočili a išli predsa len naspäť do nemocnice. Vedeli sme, že je to s ňou už veľmi zlé, báli sme sa o ňu! Už dávnejšie prekonala epileptický záchvat a musela ihneď dostať injekciu. Lenže to ležala v nemocnici pod lekárskym dohľadom, kde vedeli, čo majú robiť v takomto prípade. Mysleli sme, že sa z toho už nadobro vyliečila, ale mýlili sme sa a prišlo to znova!  Mamu v aute som s bratom držala tak pevne, že jej zmodrala ešte aj ruka, ležala mi na rukách, ale ináč sa nedalo, museli sme to urobiť. Otec letel ako blázon, červená, nečervená, zápcha nezápcha...Lenže nemocnica bola ešte stále ďaleko a mama to už nevydržala. Pozrela mi do očí a povedala - Dávaj si na seba pozor! a v tom momente mi pustila ruku, ktorú mi tak úpenlivo držala. Klesla na sedačku a ......Snažila som sa ju chytiť a poskytnúť prvú pomoc, resuscitovať srdce a zavolať záchranku. Otec okamžite zastal na okraji cesty. Snažila som sa z celých síl v závale plaču ju oživiť, ale ona stále nedýchala, srdce jej nebilo a ja v mojich rukách som držala bezvládne telo vlastnej stvoriteľky, ktorá ma priniesla na tento svet a ktorú som zase ja odprevadila z tohto sveta preč...Po pol hodinke prišla sanitka, kde nám skonštatovali, že sa nedá nič robiť. Hoci pre neho to boli len slová, ja som to nemohla ani počúť. Stále som dúfala, že to nie je pravda, že otvorí oči a uvedomíme si, že to bol iba sen...  Bola presne polnoc... Mamu odviezli, v tej chvíli mojej depresie, ani neviem kam, a ja s otcom a bratom zostali stáť na okraji cesty všetci schúlení do seba a nevyšlo z nás nič. Bolo to strašne! Asi po týždni mala mama pohreb. Pochovali sme ju do našej rodinnej hrobky, kde nakoniec skončíme všetci. Tak sme to chceli ale nemalo to prísť tak príliš skoro... Na pohreb prišla babka s dedkom /jej rodičia/, známi, naši vzdialení príbuzní, kamaráti a kolegovia z práce aj so zvieratkami.Poznala množstvo ľudí, pracovala v útulku pre zvieratá a to tie krásne všetky zvieratká vytušili a prišli sa s ňou rozlúčiť na jej poslednej ceste. Mala dobré srdiečko, snažila sa luďom pomáhať, ako sa dalo. Snažila sa o rôzne charity a dobročinné akcie, myslela na všetkých. ne na seba nie. Druhím by dala posledné, ale sebe ukrajovala. Po pohrebe u nás doma zavládlo ticho. Ešte veľmi dlho trvala a bude trvať spomienka na mamu. Veď ona bola našim slniečkom. Silvester sme samozrejme neoslavovali. Asi 2 mesiace sme chodili ako neprítomní. Náš celodenný rozhovor bol ,, Ahoj, ako bolo?´´ ,, čo máš nove?´´... Bolo to jednoznačne pochopiteľné. Len otec si stále spytoval svedomie - keby som ju tam bol nechal, ešte by žila.... S bratom sme ho utešovali, aj keď sme sa cítili rovnako.V jeden februárový tichý deň priniesol domov otec obálku adresovanú mame. Bola zasunutá v schránke. Mali sme z toho obavy, lebo nám pošta nechodí tak často a už aj keď niečo, tak na zaplatenie nejakého účtu alebo nejaké oznámenie. Otvorili sme to. Pomysleli sme si, že to môže byť niečo dôležité, čo sa týkalo mamy a že to musíme ešte vyriešiť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale nie... Stálo tam.

,, Veľmi sa Vám ospravedlňujeme, za omeškanie našej dohody, a dodania Vášho listu, ale keďže toho bolo tento rok veľmi veľa, doručenie prišlo neskôr. K listu sú priložené 4 lístky na dovolenku na luxusnej výletnej lodi na 3 týždne, ktorú ste ešte v septembri objednávali.Odchod z prístavu Rimini v štáte Taliansko je 7. mája. Lietadlo z Bratislavy odchádza dňa 7. mája o 12:00 + príchod presne na určené miesto začiatku plavby o 13:27 do destinácie Egypt - Hurghada s pobudnutím 3 dní. Rozpis celej cesty nájdete priložený spolu s lístkami. Prajeme Vám krásnu a príjemnú dovolenku.´´ Zostali sme akoby obarení s otvoreními ústami. Bol to šok.Otec hneď čo to dočítal, povedal, že sa v žiadnom prípade nikam nepôjde, že je to absurdné a bodka! My sme s ním súhlasili.  Prešli 3 mesiace po maminom odchode a my sme to stále veľmi ťažko znášali. V jeden deň si otec zasadol k nám do izby a povedal: ,,  Dlho som rozmýšľal, celú noc som nespal, je to predsa asi na mne aj vidieť, som prišiel na to, že na tú loď s tou dovolenkou by sme asi mali absolvovať. Bola to mamina voľba a takto by sme si ju užili ešte všetci spoločne aj s ňou, ale len už v našich spomienkach... Určite by si to aj ona tak priala a chcela tiež aby sme sa takto ďalej netrápili. Cítim to´´ hneď ako to dopovedal, som sa ,ako vážna dáma v našej domácnosti, keďže som bola už skoro dospelá sedemnásť ročná baba, s bratom zhodla, že má pravdu, a že to bude to najlepšie, čo by sme pre ňu mohli teraz urobiť, a čo by ju určite potešilo. Čas rýchlo bežal a ani sme sa nenazdali a už tu bol deň odchodu. Samozrejme, sme si museli vybaviť voľno zo školy a otec dovolenku. Našťastie s tým neboli nijaké komplikácie a tak sme mohli ísť smelo do toho.,,Dobre, takže máme všetko pobalené? peniaze, pasy, lístky, plavky...? ´´ a my zborovo ,,áno´´ dodala som, že by sme už mali ísť, lebo to lietadlo nestihneme. Dole nás už čakal taxík, ktorý sme si zavolali prvý krát, vždy sme totiž hovorili,   aké je to nehorázne drahé. No, ale teraz to bola iná situácia. Nikdy sme takto nešli ďalej než do Rakúska.Jednoducho taxík bol potrebný. Zaviezol nás na letisko. Dokonca som sa čudovala, keď sme vyberali tašky z taxíka, otec platil a nechal aj tringelt - ,,dvacku´´ Bola som na neho pyšná, konečne sa začal správať trošku moderne...Rýchlo sme utekali s taškami do haly, kde sme sprvoti nevedeli, kde máme ísť, až potom sme uvideli tú cestovnú kanceláriu, s ktorou ideme. Stihli sme to len tak-tak. Let bol veľmi príjemný a krásny. Užívali sme si to, pretože to bol zážitok na celý život. Pomyslela som si. Možno už nikdy nebudem sedieť tu v lietadle, tak si to naplno užívaj! Leteli sme asi hodinu, dokonca ani to nie.Keď sme vychádzali z lietadla, uvideli sme len veľkú luxusnú bielu výletnú jachtu, ktorá čakala na odchod. Rýchlo sme nastúpili. Hneď pri vchode nám kapitán poprial príjemnú plavbu a poslal nás do miest, kde sú izby. Hneď som si ho premerala. Zdal sa mi dosť mladý na kapitána lode, ale musím priznať, že bol veľmi pekný. Bol to iba taký okamih, taká iskra, ktorá prebehla z očí do očí. Zvláštny pocit. Trochu som sa pousmiala a postupovala ďalej do lode. Samozrejme sme na tej obrovskej lodi neboli sami, bolo tam približne 500 ľudí a každý niečo hľadal. Izba bola krásna, uložili sme si veci a vyrazili na obhliadku lode. Medzičasom sa loď už pohla a my sme vyplávali...Bola neskutočne krásna. Na najvyššiom vrchu boli asi 3 bazény, 2 bary a 2 tenisové kurty. Mysleli sme si, že to nie je ani pravda, že sa nám to zdá, že je to sen. Na druhom a prvom poschodí od vrchu boli izby.Nemohla som si pomôcť, stále som na toho chlapca myslela, mala som jeho tvár zachytenú ako na fotoaparáte, alebo na fotke v hlave. Tajne som dúfala, že ho znovu niekde stretnem... Snažila som sa prechádzať po lodi aj sama, ale darmo. Otec na mňa dával pozor ako na oko v hlave a nemohla som sa pohnúť ani o krok od neho. Všade sme museli chodiť všetci spolu. Hovoril - čo keď sa mi niečo stane... Každý deň sme niečo vymýšľali, stále sme sa snažili niekam chodiť a stále bolo kam. Ja som vedela, že keď nasilu budem chcieť ho vidieť, tak sa mi to nepodarí. Prestala som na neho myslieť, ikeď sa to nedalo. Plavili sme sa celé tri týždne, hoci sa to nezdá, že z Talianska to trvá tak dlho, ale to nebola len plavba, ktorá nás mala len priviesť a vyložiť.Bola to plavba, ktorá zahrňovala všetky okolité krajiny, spoznávali sme už z lode. Bolo to krásne. Dorazili sme na ďalšie miesto, ktoré nám mama pripravila. Egypt, kde sme mali stráviť 3 dni. Ubytovali sme sa v takých malinkých bungalovoch, ktoré boli v cene zájazdu. Kúpali sme sa, potápali s inštruktorom a jazdili na banáne. Mama nám samozrejme veľmi chýbala, bol to pocit istého prázdna, ktoré sme všetci pociťovali, chýbalo nám to nežné objatie, chýbali aj rady, čo nám dávala do života a nikdy nezabudnem ako mi povedala tú poslednú vetu - dávaj si pozor! V tomto momente som sa znova srdcervúco rozplakala, ale snažila som sa to viac-menej dusiť v sebe, keď som si na toto všetko spomenula. Akurát sme ležali na pláži, keď sa otec postavil a išli s bratom niečo kúpiť do bufetu pri vode. V tom jednom momente som zostala sama.Za chvíľu som videla, že sa okolo mňa preháňa nejaký tieň, ktorý si po chvíli sadol ku mne na uterák. Otočila som sa vytiahla slnečné okuliare a zvráštila čelo.Uvidela som HO. Bola som totálne mimo. Pozrel na mňa a pozdravil ma. ,,Nevedel som sa k tebe dostať, keď máš pri sebe stále ochranku. Ahoj, ja som Pier´´ povedal, zasmiala som sa. Rozprával tak lá kavo po slovensky aj po anglicky. Vedel, že ja som Slovenka. Ja som tú angličtinu ako-tak vedela, bola to obrovská výhoda. Rozprávali sme sa o hocičom - o práci, prečo tam robí, koľko tam je, odkedy. Jednoducho veci, ktoré ma hneď v rozpakoch napadli.Bolo nám dobre, v duchu som sa tešila. Lenže asi po 10 minútach prišiel otec s bratom a držali v rukách drinky. On sa zdvihol , pozdravil otca a už na odchode povedal ,, večer o desiatej tu´´ . Otec samozrejme vyzvedal, čo to bolo za chlapca, čo chcel a čo bude o desiatej večer. Nemala som inú možnosť, iba mu to celé povedať, len s malou obmenou, že sa mi nepáči a nemám o neho záujem.Neviem, či mi veril alebo nie, ale tváril sa kyslo. Blížila sa desiata hodina večer a ja som nevedela ako sa mám z domu vytraviť, aby to otec nezistil. Vynašla som sa a povedala, že si idem dole pre nejaké časopisy, aby som mala čo čítať a hneď som naspäť. Otec súhlasil, a dodal ,,nezdržuj sa!´´   Zišla som dole a prišla na pláž, kde sme sa mali stretnúť. Bol presný, čo sa mi hneď páčilo.  Celý večer sme sa vôbec nenudili, bolo nám skvele. Zahrali sme si biliard, dali niečo dobré na jedenie a sadli na lavičku k vode, kde sme strávili asi dve hodiny. Nechcela som, aby sa to skončilo. Lenže pozrela som na hodiny, ktoré práve odbíjali 1 hodinu po polnoci. Rýchlo som sa strhla a povedala, že už musím ísť. V tom veľkom zmätku, ktorý nastal, ma tak romanticky jemne pobozkal. Bola som v siedmom nebi. Domov som prišla a otec na mňa zasvietil baterkou. ,, Kde si bola?´´ výkrikom sa na mňa pozeral a čakal na odpoveď.,,Bola som dole, čítala som si a potom som sa išla trochu prejsť, nič sa mi nestalo, neboj sa´´ s kľudným hlasom som mu odpovedala. ,, Vieš, že o teba mám veľký strach, keby som aj teba stratil, tak by som to neprežil, bojím sa o teba´´. Ja som k nemu prišla a objala som ho. Vyšla mu slzička, čo ma tak rozcítilo, že som si utierala aj tú svoju.Na druhý deň som sa s Pierom stretla len náhodne vo vode. Vysvetlila som mu, že to nie je dobrý nápad, že sa takto tajne stretávame a že by sme to mali ukončiť. On s tým jednoznačne nesúhlasil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po chvíli ma stiahol dolu pod vodu a tam sme sa začali opäť bozkávať, čo už bolo také šialené. Vyplávali sme navrch a on odplával preč a vtedy som ho videla naposledy. To bol náš posledný deň. Deň na to sme mali vyplávať už domov.Balila som si veci a myslela na neho, na jeho bozky a nehu. Tešila som sa, že ho uvidím aspoň na lodi, lenže on už s nami nevyplával. Nenašla som ho vôbec nikde, na celéj lodi. Hľadala som snáď všade. Pýtala som sa druhého kapitána, ale on mi povedal, že dnes nemal službu.Smutná som sa vrátila do lodnej izby a snažila sa zabudnúť, len to je najhoršie, že sa to nedalo. Celú plavbu som bola bez nálady. Pred otcom som sa tvárila, že mi nič nie je, ale klamala som.Po celom dni plavby domov som už z lode videla na breh, kde čakali na svojich blízkych, príbuzní. Keď sme zakotvili v Taliansku, opäť na tom istom mieste, vystúpili sme všetci spoločne a sama pre seba som si povedala, že sa mi musí začať nový život.Tou správnou nohou som vystúpila, kde už nás čakal autobus, ktorí nás mal odviesť na letisko. Poctivo sme nastúpili do autobusu a potom do lietadla. Všetci sme mali smutné výrazy tváre. Cesta domov sa mi zdala oveľa kratšia ako cesta tam. Otvorili sme naše vchodové dvere, kde sme pred dvoma mesiacmi opúšťali smútok a tragédiu. Teraz sme sa vracali s náladou, ktorá aspoň trošku vylepšila naše prostredie, v ktorom sme žili. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Ja s bratom sme začali chodiť do školy a otec sa vrátil opäť do roboty.V jeden deň, keď som sa vrátila zo školy domov, niekto zazvonil pri dverách. Cez otvor som nakukla, kto to môže byť. Zbadala som poštára, ktorý obyčajne nosil poštu. Poznali sme ho, tak som mu nezpochyby otvorila. ,,No, slečna Prochádzková, mám pre vás poštu, ktorú ale musíte prevziať osobne´´ nedávala som tomu nijakú logiku. Vyšla som z poza dverí, kde na mňa vybehol Pier. Z prvoti som sa neskutočne zľakla, ale uvedomila somsi, že predomnou stojí človek, ktorý si uchmatol to moje srdiečko. Objala som ho v návale vzrušenia, bozkávala som ho všade na tvári, neverila som vlastným očiam...Poštár už asi medzičasom odišiel, lebo potom som ho tam už nevidela. ,,Myslíš, že by som ťa nechal odísť len tak bez rozlučky a bez objatia?´´ povedal Pier. Vošli sme dnu. Porozprával mi, čo za ten čas robil a prečo je práve tu a teraz. ,, Zastavil som sa len na skok, nezostanem tu dlho, mám robotu, som povýšený na vrchného riaditeľa lode´´ zatvárila som sa skleslo ,, ale neboj sa, budem ťa navštevovať tak často, že si ani neuvedomíš, že som odišiel´´ nálada sa mi zdvihla, ,, lenže keď ja ťa chcem mať pri sebe navždy a stále´´

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nelámala som si hlavu na tým, čo bude, ale chcela som využiť práve tú chvílu, to bola práve v tom okamihu. Takto to trvalo veľmi dlho. Chodili sme spolu, ikeď na dialku, ale ľúbili sme sa, boli sme si verní. Na lásku na dialku som nikdy neverila, že to nemôže vydržať, že to sa nedá. Ale mýlila som sa, dá sa to, ak človek verí a dúfa, veci sa mu splnia a vytúžené sny tiež. Medzičasom sa veci pohli tým správnym smerom. Otec o našom vzťahu vedel a podporoval to. Mama mi veľmi chýbala, ale na tej dovolenke som spoznala vďaka mame človeka, ktorého navždy budem milovať, tak isto ako svoju mamu.

Ivana Mikulová

Ivana Mikulová

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Chodím na obchodnú akadémiu v Bratislave, mám 19 rokov. Môj najobľúbenejší koníček je šoférovanie a čítanie všetkého, čo mi príde pod ruku. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu