Písal sa 6. júl 2007. Jasné, boli prázdniny. Krásne, teplé a hlavne dvojmesačné letné prázdniny. Fúra času predo mnou. Ležala som už s úplne odokrytým paplónom v posteli a s malinkým úškrnom, že fakt nemusím vstávať. Bol to pocit, na ktorý som už množstvo ,,rokov´´ čakala. Zrazu sa otvorili dvere rukou môjho ocina. Vedela som to, pretože jediný, kto mi za celé tie rokyotvárala dvere ako prvý, bol on. Hneď, ako zistil, že moje okále sú ešte prikryté, zavrel dvere. Hoci som už vnímala, nechcelo sa mi otvoriť oči, lebo keby zbadal, že mám už oči otvorené, začala by prednáška o tom, ako nemám vyskakovať z okna, keď nie je doma a pod. Chápem, starostlivosť nadovšetko, ale toto už trošku preháňa. Bol normálny pracovný deň, čiže aj moji rodičia museli ísť do práce. Po zabuchnutí vchodových dverí mi došlo, že to moje domáce osadenstvo, v zložení ja, môj otec a mama odišli. Asi po pol hodine vylihovania a skutočného odpočinku, som sa odhodlala vstať. Bolo to dosť namáhavé, to musím priznať. Moje prvé kroky putovali k šuplíku, kde bol môj telefón zašitý. Chytila som ho do ruky, zapla, naťukala PIN a spokojná odcupitala do kuchyne niečo dobré zobnúť.Telefón, sa za chvíľu ozval smskou. Písala mi kamarátka a zároveň aj spolužiačka Saxa, prezývku dostala už na základnej škole, ináč sa volá Silvia. Napísala mi, že za pol hodinku bude na tom veľkom parkovisku pred OC Palace na Zlatých pieskoch. Čo som to dočítala, schytila ma panika. To nemám šancu stihnúť! Začala som sa ihneďobliekať, rýchlo som niečo zjedla, umyla sa, a keďže ideme na zlaté, vzala som si aj uterák a plavky. Pri vchodových dverách mám veľké zrkadlo, do ktorého som pozrela z hlbokým nádychom a hlbokým výdychom. Kľuče boli zavesené v skrinke pri dverách. Keď som si ich chcela zobrať, zhodou okolností som zahliadla aj iné kľúče. Boli od auta. Pomyslela som si, že ich tam musel ocino asi zabudnúť, lebo inak ich predomnou skrýva... Bol to džíp-kabriolet. Vonku pražilo ako v Afrike a ja sa budem pariť v autobuse, kde na mňa bude dýchať nejaký polotriezvy robotník s treskovým dychom. Keď mi napadla takáto predstava, schmatla som svoje kľúče, ale aj kľúče od auta a od garáže. Hoci som to od ocina mala vyslovene zakázané! Lenže šoférovanie milujem a preto mi to nedalo. Keď som sa obúvala s kľúčami vo vrecku, napádli mi rôzne myšlienky. Čo keď ma otec uvidí? Čo keď príde skôr domov a kľúče nebudú na svojom mieste... Už po ceste ku garáži mi bilo srdce ako na dostihoch a všade okolo som sa obzerala, či náhodou ma ocino nevidí. Do toho mi ešte asi 5 krát volala Saxa, že kde som tak dlho. Meškala som sotva 5 minút. Auto v garáži, pekne vyblískané. Musela som si zapamätať, ako bolo zaparkované, ako bolo rádio nastavené, a tiež sedadlo a kopu ďaľších vecí. T átoša som vytiahla, garáž zavrela.Ako by to bolo, keby som v kabriolete nepustila dobrú hudbu? Zapla som si pás a pakovala. Muzika hrala nahlas a ja hrdinsky, v aute, som sa pýšila, hoci som nevedela, či sa ľudia okolo obzerajú za mnou alebo za autom. Prišla som pred Palace a tam zbadala Saxu s telefónom v ruke. Zaparkovala som auto a zavolala na ňu. Ona sa najprv presvedčila, či som to naozaj ja, keďže som jej nič nehovorila, že prídem autom. Keď zistila, že som to ja, nezdržala sa slova:,,Ty fakt nie si normálna, to si ako zobrala, otec o tom vie?´´ Ja, ako nevinné dievčatko: ,,Nie, nevie, určite by mi to nepožičal samej, tak som ho zobrala.´´ Saxa krútila hlavou, ale do auta si už pekne nasadla. Nedalo mi to a v kuse som sa obracala, či náhodou...Z Palace je na zlaté len kúsok. Znovu sme nasadli, už spolu, pustili hudbu a odišli. Saxe sa to evidentne páčilo, potom už nekrútila hlavou, ani ničím iným. Keďže sme mali pernamentku ku vstupu do areálu zlatých pieskov, zaparkovala som až pri vode, bola to paráda, pretože som si na neho perfektne videla. Roztiahli sme deku, a začali opalovať naše bielou farbou zasypané telá. Hoci som si ľahla, stále mi vykrúcalo hlavu smerom k autu, teraz nie preto, že by som sa bála, že by ma niekto uvidel, ale preto, aby sa tam niekto neobšmietal. Predsa je to otvorené auto. Saxa asi musela na mne vidieť, že nie som normálna, že neležím v kľude na deke, ale stále sa obraciam. Čo sme tak kecali, padla od nej otázka: ,,Nežerie ťa svedomie, že si to tatkovi takto šlohla?´´ Ja s malým pohybom obočia som odpovedala prikyvujúco. ,,Žerie a ani nevieš ako´´ a potom Saxa dodala: ,,Vieš, možno tam tie kľúče nechal naschvál, či si ich zoberieš, alebo nie.´´ Samozrejme, že mi to chrobáka do hlavy ešte pridalo, tak som sa rozhodla, že by sme asi mali ísť. Zbalili sme všetky pakšametre a odišli. Boli sme tam asi pol hodinu, ale zdalo sa mi, že sme tam strávili večnosť. Nasadli sme do auta a zrazu mi zazvonil telefón. Pozrelasom naň a zbadala, že mi volá otec. V panike som nevedela, či mám zdvihnúť, zložiť, nerobiť nič... Nakoniec som to zdvihla, lebo keby nie, už by si myslel, že niečo nie je v poriadku a to si ja v takejto situácii nemôžem dovoliť. Chválabohu volal len preto, že chcel vedieť, či pôjdem s ním na obed. Bolo to časovo dobré pre mňa, pretože som vedela, že je ešte v robote a nebol doma, čiže nič nevie. Všetky tieto myšlienky mi prešli hlavou do jednej minúty. Zložila som telefón a uvedomila si, že mi to celé nestojí za to, aby som sa takto nervovala. Svedomie mi jednoducho nedalo pokračovať ďalej v tejto afére a tak sme smerovali domov. Hneď ako sme vyšli na hlavnú cestu, bola zápcha. Ďaľší komponent, ktorý mi neprial. No čo, museli sme to prežiť a dopracovali sme sa až pred našu garáž, kde som po poriadkuzaparkovala auto, tak ako bolo. Ale len, čo som vypla motor, odlepil sa zápisník aj perom a padol na riadiacu páku a na zem. Ani za nič na svete som to tam naspäť dať nevedela. Skúšala som všetky možné spôsoby, nič nešlo. Táto menšia skúsenosť a mnoho ďaľích pred ňou ma len utvrdzovali v to, že mi to nebolo súdené a možno, keby som pokračovala v ceste ďalej a išla bohviekam, nedopadlo by to dobre. Snažila som sa teda nechať to tak, akože to padlo samovoľne. Garáž som zavrela a tam smesa so Saxou rozdelili. Každý si išiel vlastnou cestou. Na jeseň tohto roka nás to auto opustilo. Predali sme ho ďaľšiemu človeku, ktorý môže niečo podobné zažiť tiež. A po úplnom ukončení púte nášho auta, som sa ocinovi priznala. Bola som spokojná sama so sebou, celé to zo mňa opadlo a opäť som mala čisté svedomie.
28. jan 2008 o 17:58
Páči sa: 0x
Prečítané: 420x
Tento príbeh sa mi stal v lete roku 2007. : )))
Ach, to svedomie...
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)